kristinasabikova

Problém prerozdeľovania eurofondov na vedu a výskum sa napriek uhorkovej sezóne v redakciách ukazuje ako ďalšia premrhaná príležitosť. Ak ste nadobudli dojem, že tento blog bude o korupcii, slabom ministrovi, či skorumpovanej SNS, netrafili ste sa. O tom sa už popísalo viac ako dosť a podstata problému sa stále elegantne obchádza. Chápem, že apel na odvolanie Petra Plavčana je tou správnou výživou pre letné mediálne suchoty, ale keď už teda naozaj nie je o čom hovoriť, prečo nevyužijeme priestor na diskusiu o reálnych problémoch? Napríklad o tom, kam sa ako krajina chceme posunúť o desať, dvadsať, či päťdesiat rokov.

Mohli by sme začať niečím, na čom sa zrejme všetci zhodneme. Investície do výskumu, vývoja a inovácií sú jednou zo záchranných bŕzd na ceste do detroitského pekla, ktorú Slovensko ako montážna dielňa nastúpilo. Kým donedávna sme hrdo konkurovali lacnou pracovnou silou, aktuálna situácia na trhu práce ukazuje, že Slováci o túto konkurenčnú výhodu postupne strácajú záujem. Prirodzená snaha o zvyšovanie platov v kombinácii s technologickým pokrokom, vďaka ktorému dôjde na trhu práce k zásadným zmenám, by teda mala motivovať politické elity k hľadaniu odpovede na otázku, v čom bude spočívať konkurenčná výhoda našej krajiny v budúcnosti. Ak by sme dokázali vymedziť aspoň základnú množinu možností, ktorými by Slovensko mohlo konkurovať, vedeli by sme si jasnejšie stanoviť aj cestu k cieľu.

Efektívna podpora výskumu a inovácii musí vychádzať z dlhodobej stratégie. Problém, ktorý odhalilo prerozdeľovanie eurofondov na ministerstve školstva, je práve absencia takejto dlhodobej stratégie. Keďže sa naša politika orientuje najmä na krátkodobé taktiky, pri troche kreativity môžeme za významný inovatívny projekt označiť takmer hocičo. Ak by Slovensko malo stanovenú dlhodobú stratégiu, vedeli by sme podľa nej určiť, aké výskumné projekty majú pre krajinu zásadný význam. Na základe toho by bolo možné nastaviť aj zrozumiteľné a verejne obhájiteľné hodnotiace kritériá týchto projektov. Takto nastavené kritériá na výber projektov by tiež zmenšili priestor pre svojvoľné rozhodovanie úradníkov. Najmä by však boli pre krajinu skutočným prínosom. A o to predsa ide, alebo aspoň si myslím, že by malo.

Aktuálna situácia v rezorte školstva ukazuje, že dlhodobá stratégia vlády buď vôbec neexistuje, alebo je mimoriadne chaotická  a opozičné výzvy na odvolávanie ministra či odňatie ministerstva vyznievajú v tejto závažnej situácii ako zúfalý pokus urobiť „aspoň niečo“. Lenže robiť „aspoň niečo“, aby to nevyzeralo, že vlastne netušíme, čo robiť, môže byť v niektorých prípadoch škodlivejšie ako neurobiť nič. V prípade aktuálnej kauzy totiž „robenie aspoň niečoho“ zastiera podstatu naliehavého  problému, ktorý sa poukazovaním na problémy zástupné nevyrieši a skôr či neskôr nás dostihne.