Európska únia rozhodla o premiestnení „liekovej agentúry“ do Amsterdamu. Slovenskom sa odvtedy šíri pocit krivdy, pretože všetko vraj nasvedčovalo tomu, že EMA bude sídliť v Bratislave. Pocit nespravodlivosti živí najmä premiér, ktorý sa domnieva, že Európska únia porušila dohodnuté kritériá. V našich médiách sa pritom objavovali najmä správy o jednom kritériu – o „uprednostnení“ nových členských krajín, v ktorých zatiaľ žiadna agentúra nesídli. Toto kritérium Bratislava prirodzene splnila. Čo sa už spomínalo menej, je fakt, že išlo len o jedno z kritérií.
Medzi kritériá, o ktorých sa príliš nehovorilo, patrili dopravná dostupnosť, dostatok miest v školách pre deti zamestnancov, prístup na trh práce a zabezpečenie zdravotnej starostlivosti pre rodiny zamestnancov. Tieto kritériá pritom neboli vôbec zanedbateľné, pretože od nich závisela ochota zamestnancov presťahovať sa a tým zabezpečiť kontinuitu činnosti agentúry. Presťahovanie EMA nespočívalo v presune škatúľ z bodu A do bodu B, ale vo vytvorení podmienok pre zamestnancov a ich rodiny. Ak premiér tvrdí, že pre EÚ bolo prioritou presťahovať agentúru do krajiny, ktorá žiadnu nemá, tak zavádza. Rozhodujúce totiž bolo, či nová krajina, do ktorej sa EMA presídli, dokáže zabezpečiť kontinuitu činnosti agentúry a ochranu práv pacientov.
O ochote zamestnancov presťahovať sa do jednotlivých kandidátskych miest si môžete urobiť celkom jasnú predstavu, keďže sa k nej vyjadrili v prieskume. Bratislava skončila štvrtá – od konca. A Amsterdam, ktorý podľa našej vlády „vôbec nebol v hre“, sa umiestnil prekvapivo na prvej priečke. Sťahovanie sa do Amsterdamu by neodmietlo 81 % zamestnancov, do Bratislavy 14 % zamestnancov agentúry. Zamestnanci okrem Amsterdamu preferovali aj Barcelonu 76 %, Viedeň 73 %, Miláno 69 % a Kodaň 65 %.
V súvislosti s nevôľou zamestnancov agentúry presťahovať sa do Bratislavy sa v našich médiách spomínali výhrady LGBT komunity. Ani tie však neboli zásadným problémom. Pravda je taká, že zamestnanci sa nechceli z Londýna sťahovať vôbec. Keďže sa presťahovanie ukázalo ako nevyhnutnosť, preferovali mestá, ktoré sa nachádzajú v blízkosti Londýna a sú dopravne dobre dostupné. Bratislava mala v tomto ohľade mimoriadne nevýhodnú pozíciu. Dopravné spojenie do hlavných miest európskych štátov by sme sami zabezpečiť nedokázali. V predloženej ponuke sme sa preto odvolávali najmä na letisko Viedeň. (Napokon z toho vznikla celkom vtipná situácia – aj Viedeň sa totiž uchádzala o presídlenie EMA, vo svojej ponuke však uviedla počet odletov zo Schwechatu, ktorý sa nezhodoval s tým, čo bolo napísané v našej ponuke).
Na pomoc Viedne sme sa neodvolávali len v súvislosti s dopravou. Rakúska metropola mala podľa našej ponuky riešiť aj nedostatočné vzdelávacie kapacity Bratislavy. Mimochodom, vedeli ste, že Bratislava by v prípade presídlenia agentúry mala poskytnúť cca 600 miest v školách pre deti zamestnancov? Ak si plnenie tejto požiadavky neviete predstaviť, nezúfajte, nie ste v tom sami. O počte voľných miest v bratislavských školách, ktoré ponúkajú vzdelávanie v niektorom z európskych jazykov, sa v našej ponuke radšej písalo len veľmi neurčito. Prečo asi… Kvantifikovať sme vedeli akurát to, že spolu s medzinárodnými školami vo Viedni ponúkame kapacitu 3000 miest. Koľko z nich je reálne dostupných v Bratislave, ostane zahalené rúškom tajomstva. Veľkú pozornosť sme nevenovali ani možnostiam univerzitného štúdia. Akoby sme predpokladali, že žiadny zamestnanec EMA neprejaví záujem poslať svoje dieťa študovať na slovenskú univerzitu. Rovnako márne by ste v našej ponuke hľadali bližšie informácie o sociálnom zabezpečení a zdravotnej starostlivosti pre rodinných príslušníkov zamestnancov. A takto by som mohla ešte dlho pokračovať.
Naša ponuka pre EMA vytvorila celkom reálny, no žiaľ nelichotivý obraz o kvalite života na Slovensku. Neúspech našej kandidatúry nebol žiadnym komplotom, voči ktorému sa treba ohradiť v Bruseli, ale nevyhnutnou reakciou na našu ponuku. Nad zlyhaním sa teda musíme zamyslieť sami, priznať si, že štát zlyháva v poskytovaní základných služieb, že síce máme nižšie ceny, ale aj nízke platy a že kvalita života na Slovensku je pre vysoko kvalifikovaných pracovníkov zo západu Európy neakceptovateľná.